Neviem si to vôbec vysvetliť. Je jasné, že to má svoje racionálne vysvetlenie. Z časti. Ste po celom dni unavený z práce, zmena teploty, veľa svetiel a podnetov a zástupy ľudí vás trocha paralyzujú. A čo tie ostatné symptómy, čím to je spôsobené?
Mohli by sme s určitosťou povedať, že ženy milujú nakupovanie a ťažko vypočítané mesačné rozpočty a kalkulácie idú stranou, jednoducho povedané, je to ich hobby. A my muži vždy prikývneme a ideme s nimi aj keď vieme, že to bude sakra bolieť. Vždy som chcel o tom napísať, lebo je to nevídaná udalosť a znázornený rozdiel je reprezentatívnym základom rozdielov medzi mužmi a ženami. V podstate to nie je nič závažné, sme tak stvorení.
Všetko to začína slovom potrebujem. Nestačia nám dva kamene, z ktorých vykresáme malý ohník a ja zoženiem kúsok mamutieho mäsa, ktoré nás nasýti na celý týždeň? Aha, je už 21. storočie, musíme sa ošatiť a potraviny kupovať, tak ako napríklad kozmetiku a ostatné veci.
Takže poďme si v skratke rozobrať, čo sa deje v tele muža a v hlave ženy po príchode do obchoďáku. Žena v tom má jasno, s energiou býka vráža do miestností, skenuje všetky vešiaky, poličky a výkladné skrine. Muž sa ešte nestihol zorientovať, podvedome hľadá toaletu alebo rýchle občerstvenie, no neúspešne. Kým žena šľape schody na druhé poschodie najnovšieho módneho butiku, muž si celý spotený rozopína bundu (a to ešte neovešaný veľkými shopping bags). Po tej úvodnej pol hodinke ja osobne milujem vetu: "Nič tu nemajú!" Zaznejú aj otázky kyslejšieho PH, napr.: "Čo myslíš, ktoré si mám vybrať?" V tom momente sa v mužovi ozve malý zdecimovaný škriatok hovoriac: "Obidve sú pekné." V skutočnosti sú obidve do bodky také isté.
Nasleduje fáza, keď muž roní guľaté slzy spôsobené zívaním, oči sčervenané ako po prebdenej noci. Žene sa len teraz rozjagali zrenice a plnou parou pobehuje medzi tie kolotoče vešiakov, ktoré sú pre muža už ako veľká obluda, z ktorej sa mu točí hlava a je mu nevoľno. Farby sa zlievajú do jednej ako dúha nad jarným oparom rieky. Posledných 15 minút muž radšej čaká pri zábradlí piateho poschodia mimo obchodných rajónov a podlamujú sa mu kolená. Rozmýšľa či si kúpi plechovkové alebo v skle, či mu večer výjde zápas a čo bude zajtra v robote. Keď v tom žena doskočí a zvolá: „A už len nejaký maličký doplnok, náušničky, môžem?“ Tých ďalších 10 minút by rýchlejšie ubehlo aj s holým zadkom na rozžeravenej peci, navyše uvedomujúc si, že celý deň je už v čudu.
"Doma nemáme čo jesť, treba ísť ešte do obchodu." Muž len pohľadom namieri na supermarket vzdialený asi tak 153 metrov a zbadá točiace sa serpentíny ľudí čakajúcich na pokladňu. Mamutie mäso som nezohnal, tak budem trpieť a čakať na príjemnú a veselú pokladníčku.
Prebúdzam sa za volantom v teple automobilu, rozprávame sa o tom, čo večer uvaríme a aký si spravíme program. Ale to žena nevie, že muž je už ako nepopísaná tabuľa, zmôže sa len na podprahové hmkanie, možno by sa to dalo prirovnať k stavu straty pamäte. Vnútro sa začína napĺňať priamou úmerou približovania sa k čerpacej stanici- natankujem-nenatankujem-vydrží to-nevydrží to. Tma, tlmené zvuky kamiónov. Odšoféroval by som aj na Balkán, to by bol oddych.
Priznám sa, posledný odsek som prehnal. Mala to byť gradácia aby sa vedelo, že muž po tejto kultúrnej prechádzke odkvecne ako šaško v bábkovom divadle. Ísť nakupovať a ísť nakupovať sú dve rozdielne veci. Čo ale muži nespravia pre svoje milované ženičky? Veď oni si to tak veľmi vážia.
(No a teraz idem googliť aká je to cyklámenová a lososová, lebo ma to naozaj se.ie)
